Na svete pobehujú rôzni ľudia. Niektorí si myslia, že svet patrí im, že všetko , do čoho sa pustia má zmysel a keď nie, plánujú spáchať za najbližším rohom samovraždu. Iným je všetko jedno, pretože zistili, že ten zmysel často ani nevidno. A potom tu máme tých, ktorí selektujú, čo je pre nich dôležité, snažia sa nelipnúť na zbytočných maličkostiach a žiť […]

Temnota, smiech v nej, z hrdla tónov zvučí beznádej. Už neutečiem, už nie. Nie sú to Tvoje oči, nie je to Tvoj úsmev. Ba ani Tvoje hravé reči, póza ani lev. A ty sa len hráš a hráš, padáš na mňa ako jemný dážď. Ako silný vietor ba hurikán, opäť do mojich starých rán.