Na svete pobehujú rôzni ľudia. Niektorí si myslia, že svet patrí im, že všetko , do čoho sa pustia má zmysel a keď nie, plánujú spáchať za najbližším rohom samovraždu. Iným je všetko jedno, pretože zistili, že ten zmysel často ani nevidno. A potom tu máme tých, ktorí selektujú, čo je pre nich dôležité, snažia sa nelipnúť na zbytočných maličkostiach a žiť podľa možností čo najuspokojivejšie.
Ale čo je to žiť čo najuspokojivejšie?
Podľa mňa základom pre spokojnosť je sloboda. Sloboda rozhodnúť sa, či budeme šťastní alebo nie, lebo vonkajší svet si nevyberieme ale ten vnútorný dokážeme formovať. Napriek tomu si myslím, že usilovať sa o absolútnu slobodu je utópia – či sa nám to páči alebo nie, už len tým, že žijeme medzi inými ľuďmi prichádzame o časť zo svojej slobody.
Môžeme byť potom slobodní?