Toľko chvíľ, chmár, netuším. Zalezená za rohom neruším. Preletí šíp, mimo mňa, skučím od bolesti. Preletí šíp, cezo mňa, už neskučím.(nedokážem) Preletí … šípa už niet, tak ako už týchto viet.

Uvidela som nebo, nebo v úrovni mojich očí. Uvidela som ho a už sa mi hlava netočí. Uvidela som svetlo, svetlo lúčov nepoznaných. Nič nehovor, lúče myšlienok utkaných. Lúče hrejú ma, už nezoslabnú. Kráčajme spolu, majme chôdzu ladnú.

Na svete pobehujú rôzni ľudia. Niektorí si myslia, že svet patrí im, že všetko , do čoho sa pustia má zmysel a keď nie, plánujú spáchať za najbližším rohom samovraždu. Iným je všetko jedno, pretože zistili, že ten zmysel často ani nevidno. A potom tu máme tých, ktorí selektujú, čo je pre nich dôležité, snažia sa nelipnúť na zbytočných maličkostiach a žiť […]

Temnota, smiech v nej, z hrdla tónov zvučí beznádej. Už neutečiem, už nie. Nie sú to Tvoje oči, nie je to Tvoj úsmev. Ba ani Tvoje hravé reči, póza ani lev. A ty sa len hráš a hráš, padáš na mňa ako jemný dážď. Ako silný vietor ba hurikán, opäť do mojich starých rán.